*(Aréna Jána Medlena)* Text: Jonáš Gruska pri príležitosti výstavy [[Man Has Emerged Triumphant]] Špeciálne poďakovanie: Ľubica Bezáková, Slavomír Brutovský, Miroslav Čársky, Mestská a naftárska expozícia Gbely ## Fermentácia Asi pred 22 miliónmi rokov sa začal proces premeny. Na dne mora medzi Východnými Alpami a Západnými Karpatmi sa organické zvyšky planktónu a rias poddali anaeróbnym procesom. Išlo o formu fermentácie – „odpad“ zhodnocovali baktérie, rozkladali nájdené komplexné polysacharidy a bielkoviny na jednoduché cukry a aminokyseliny (veľmi podobný proces môžeme sledovať aj pri výrobe sójovej omáčky). Táto hmota sa vrstvila, a tak prepadala nižšie, bližšie k horúcemu zemskému jadru. Narastajúci tlak a teplota vytrhli proces premeny z pomyselných rúk baktérií a ten potom pokračoval chemicky. Vznikal voskovitý kerogén a časom (teplom, tlakom) už pre našu dobu kľúčový zemný plyn a ropa. Vtesnané medzi nepriepustnými ílmi čakali na extrakciu hladnou civilizáciou. Na takmer úplnom konci tohto procesu stojí Ján Medlen a jeho zápalka. ![[jan medlen.jpg]] Narodil sa v roku 1870 v jednej z najstarších gbelských rodín. O jeho mladosti nemáme veľa informácií, ale vieme, že si pred prvou svetovou vojnou odslúžil vojenčinu u delostrelcov. Ako poddôstojník sa tešil úcte svojej rodnej dediny. Po návrate si zobral za ženu 16-ročnú Katarínu Rúskovú a spoločne hospodárili v jeho rodičovskom dome a na roliach. V čase po narodení jeho druhého dieťaťa možno badať prvé príznaky jeho historicky popisovaného „čudáctva“. Prvým čudáckym činom bolo odpredanie vlastných drobných, úrodných roličiek a odkúpenie celistvého močiara, cca 2,5 kilometra vzdialeného od Gbelov v oblasti Dúbrava. Močiar sa podujal odvodňovať pomocou siete kanálov, ktoré si aj sám „od svitu do mrku“ kopal. ## Brána do pekua Podľa dochovaných príbehov sa pri kopaní jedného takéhoto kanála rozhodol si zafajčiť. Horiaca zápalka, ktorú odhodil po pripálení fajky, vznietila zdanlivo prázdne dno kanála a ten začal horieť modrým plameňom. Medlen mal našťastie premočené šatstvo, nezapálil sa a stihol z kanála vyliezť. To bol jeho prvý kontakt s dôsledkami milióny rokov trvajúcich procesov materiálnej premeny. Kontakt, ktorý navždy zmenil jeho život, ako aj život celého regiónu. „Uječku, našeu sem bránu do pekua. Ponáhlajte sa, podzívame sa na ňu. Sám bych do pekua nešeu.“ Keď sa vyjasnilo, že z kanálov nevyliezajú čerti, ale vzácny zemný plyn, Medlen ho začal postupne využívať pre svoje potreby. V chyži vykopal jamu a pomocou tehál, dosák a hliny si do nej spravil akúsi protoprípojku. V tej dobe to muselo byť čosi zázračné, neuveriteľné, prameň večného ohňa. Vraj už nikdy nebudú potrebovať drevo na varenie. V dedine sa začalo chyrovať, že upísal dušu čertom a oheň preto dostáva zadarmo. Čerti sa ho odvtedy nepustili. Nejaký čas mu tento zemný plyn dobre slúžil, dokonca na ňom kul železo. Dobový kronikár zaznamenal: „Medlen mal zmysel pre humor a predvádzal ľuďom nezvyklé divadlo. Sadol si na kotol, pod ktorým nahromadený plyn vybuchoval a kotol s Medlenom vyhadzoval do vzduchu.“ Celý systém využitia plynu bol však veľmi nebezpečný a primitívny; raz dokonca došlo k výbuchu, ktorý rozmetal strechu jeho chyže. Medlen zázrakom prežil. Pravdepodobne to bola kombinácia informácií o spomínanom výbuchu a podivných plynoch, čo začali vzbudzovať záujem autorít za hranicami Gbelov. Vláda na miesto vyslala komisiu s geológom, ktorý následne zhodnotil, že skutočne ide o zemný plyn a potencionálne ložiská ropy – tieto dve suroviny sa často nachádzajú pokope, keďže vznikajú v rámci jedného procesu. Geológ určil miesto prvého vrtu, 180 metrov od Medlenovej chyže. V jej okolí začali pribúdať sondy, ktoré nájdené ložiská plynu odsávali, a on o svoj večný oheň prišiel. V hĺbke približne 164 metrov nakoniec našli aj prvú „slovenskú“ ropu. Začiatkom prvej svetovej vojny exponenciálne narastal dopyt po palivách. Miroslav Čársky, pamätník a bádateľ z Gbelov, ktorý sa zaoberá osudom Jána Medlena, píše: „vojenská mašinéria potrebovala ropu ako ľudské telo krv“. V záujme vojny sa vyvlastňovali pozemky, vŕtali nové vrty, stavali ťažobné veže. Aj Medlenov pozemok bol vyvlastnený a ako náhradu dostal 106 korún (v tej dobe ekvivalent cca 240 kilogramov múky). Odmietol narukovať, a keď bol k tomu násilím donútený, podarilo sa mu utiecť a schovať v záhoráckych lesoch. Po vojne mu vedenie naftových dolov ponúklo, že mu postaví vilu, čo odmietol. Chcel byť len ich zamestnancom, no dlho v tej pozícii pre svoju neschopnosť fungovať v kolektíve nevydržal. Nakoniec si dom postavil sám na okraji Gbelov, v časti Majerky. ## Perpetuum mobile Za domom postavil svoje ďalšie podivínstvo – okrúhlu stodolu. V tom čase sa už v miestnej kronike písalo o tom, že Medlen trpí vidinami a prenasledujú ho čerti. Bije sa s nimi, schovávajú sa v kútoch jeho domu. Budova bez rohov tak bola racionálnym riešením. Aréna, kde sa čerti nemali kam schovať a kde mohol mať navrch. Dokonca v nej aj spával. Išlo pravdepodobne o príznaky schizofrénie bez poruchy intelektových schopností, v tej dobe len relatívne čerstvo vedecky definovanej choroby. ![[arena.jpg]] Touto budovou sa však jeho staviteľstvo neskončilo. Medlen začal pracovať na veľkolepom stroji. Bol určený na výpomoc s prácami na roli, obzvlášť pri mlátení obilia a sečkovaní. Stroj pracoval s ľudskou silou, podľa niektorých zdrojov mal ambíciu stať sa dokonca perpetuum mobile — odvekým mechanickým snom vynálezcov. Skončil nezdarom, nikdy ho ani nerozpohyboval. S trochou fantázie môžeme stroj v kontexte okolitej skazy a smradľavých, občas aj horiacich ropných veží vnímať ako túžbu budovať svet bez potreby ťažby. Svet, kde budú stroje prekračovať fyzikálne zákony a fungovať bez vstupnej energie, utopická vízia postfosílnej éry. ![[perpetuum mobile.jpeg]] ## Čierna voda Vysávame lepkavú tekutinu z milióny rokov starých podzemných ložísk planéty. Prúdi v krvnom obehu ropovodov súčasného extraktivistického systému a zásobuje ho energiou. Ropa je cukrom pre systém závislý od ťažby, esenciálnym zdrojom energie pre všetky jeho potreby. Napokon, rovnako ako cukor, aj ropa je výsledkom fotosyntézy, energie uloženej v uhľovodíkových väzbách. Potrebuje len trochu rafinácie. Problém pre nás nastal, keď sme tieto dlhovznikajúce väzby začali prirýchlo rozpájať – každé spaľovanie ropných produktov je uvoľňovanie tejto nahromadenej energie. Uložený uhlík nikdy nemal vyjsť von na povrch takýmto dramatickým tempom, obzvlášť nie naviazaný na kyslík. Rastliny, riasy, stromy ho vyžadujú, ale je ho viac, ako dokážu spracovať. Z ropy dokonca vyrábame aj liečivá; dedinčania si vraj chodili surovú ropu naberať a používali ju tiež na liečbu kožných ochorení. Vo svete je možné nájsť kultúry, ktoré surovú ropu v kontexte ľudovej medicíny a kúpeľov používajú doteraz. Ropa je 100 % prírodný produkt, výsledok fermentačných, geologických a chemických procesov a zároveň významnou súčasťou najväčšej ekologickej katastrofy našej civilizácie. ![[jan medlen and the aftermath.jpeg]] Spaľovanie benzínu: C₈H₁₈ + O₂ → CO₂ + H₂O (+ energia) Spaľovanie cukru:: C₆H₁₂O₆ + O₂ → CO₂ + H₂O (+ energia) Po vzniku vojnového slovenského štátu sa záhorácka ropa dostala pod kontrolu ríšskonemeckých podnikateľov. Ďalšia vojna, ktorá potrebovala svoju čiernu krv. A ropa je súčasťou geopolitických konfliktov dodnes. Nám najbližšie a najaktuálnejšie je dianie okolo ropovodu Družba (Дружба), do angličtiny prekladaného ako ropovod priateľstva. Jeho súčasná funkcia je však opakom, otrávenou tepnou rusko-ukrajinského konfliktu – prináša aj k nám ruskú ropu cez ukrajinské územie. Opačným smerom tečú európske peniaze. Je priamou súčasťou financovania vojenskej okupácie Ukrajiny, a tak sa stal strategickým cieľom viacerých atentátov. Artéria vyživujúca organizmus vojny stavia odoberajúce „orgány“ do pozície, v ktorej musí padnúť jasné rozhodnutie o podpore konkrétnej strany konfliktu. Susedné Česko sa už od Družby odstrihlo, Slovensko a Maďarsko zatiaľ zbabelo vyčkávajú a naďalej pomáhajú financovať okupáciu nášho východného suseda. V povestiach z Kysúc sa ropa spomína ako „čierna voda“, z ktorej chodili piť čerti. Je možné, že sme sa nimi postupne stali my? Prečo sa ropa tak často spomína v kontexte pekla? ## Kozlíky Na Záhorí doteraz nájdete usilovne ťažiace piestové hlbinné čerpadlá – kozlíky (ich „hlavy“ skutočne trochu pripomínajú malé kozy). Rotačný pohyb elektromotora je dômyselne prenášaný na piest čerpadla, ktorý sa hýbe zhora nadol. Primárne si ich človek spája s púšťami Severnej Ameriky; o to prekvapivejšie je zbadať ich uprostred záhoráckych borovíc. Areál pri Jakubove pôsobí obzvlášť opustene – kozlíky akoby dožívali svoju éru a svedčí o tom aj rapídne klesajúce množstvo vyťaženej ropy. Podľa súčasných odhadov dosiahneme ako civilizácia vrchol ťažby ropy (tzv. peak oil) počas prvej polovice tohto storočia. Ťažba u nás sa ale postupne končí už teraz. Výrazne sa na tom podieľala aj kontroverzná privatizácia spoločnosti NAFTA Gbely v roku 1996, ktorá viedla k postupnému úpadku firmy a prepúšťaniu miestnych zamestnancov. Minulý rok záhorácke kozlíky dobyli (banícka terminológia) 1 228 ton, pred desiatimi rokmi to bolo sedemkrát toľko. Objem slovenskej ropy v bratislavskej rafinérii je menej ako desatina percenta. ![[kozlik.jpg]] Kozlíky sú schátrané, hrdzavé. Ich scenéria evokuje postapokalyptický svet, kde po ľudstve zostali len samočinné robotické stroje ťažby. Na kozlíkoch je možné čítať varovanie: „Pozor, kozlík zapína samo!“ Ľudí tu možno ani netreba. Alebo naopak, pozeráme sa na svet, kde extrakcia fosílnych palív prestala dávať zmysel. Apokalypsa neprišla. Medlen dokončil svoje perpetuum mobile a my sme prestali paktovať s čertami. Zabudnuté kozlíky dokončujú posledné takty ťažby. Skalný olej (petra-oleum) nasiaknutý uhľovodíkmi zostáva v zemi. Človek zvíťazil.